Osobne, veľmi často hlboko premýšľam a filozofujem nad tým, že aké spoločenské zriadenie by bolo pre človeka to najideálnejšie. Uvažujem nad tým, prečo sme v priebehu celej histórie viedli a vedieme tak nespočetne množstvo vojen a konfliktov? Prečo človek ako „najinteligentnejší“ tvor na zemi nemôže žiť bok po boku v mieri? V roku 1945, po doteraz najväčšom ozbrojenom konflikte v dejinách ľudstva, sme prijali Chartu OSN. V úvodnom texte preambuly Charty OSN sa píše: My, ľud Spojených národov, odhodlaný uchrániť budúce pokolenia pred metlou vojny, ktorá dvakrát v priebehu nášho života priniesla ľudstvu nevysloviteľné strasti, potvrdiť vieru v základné práva, v dôstojnosť a hodnotu ľudskej osobnosti, v rovnaké práva mužov a žien i národov veľkých a malých.....a pre tento ciel rozhodli sme sa zjednotiť svoje úsilie, aby sme dosiahli tieto ciele (Wikipédia). Či tieto ciele dosahujeme aj naďalej je diskutabilné a nebudem na to odpovedať.
„Stret civilizácií"
Vrátim sa však k hlavnej tematike tohto blogu. Súčasné dianie vo svete naznačuje, že žijeme v turbulentných časoch ako počas studenej vojny. Bipolárne súperenie dvoch superveľmocí však nahradilo v súčasnosti multipolárne, ktoré je navyše „okorenené“ islamským fundamentalizmom. Demokracia je najčastejšie spájaná so „západom“ a ľudovo povedané, sú to skoro synonymá. Mnoho ľudí však vôbec netuší význam a pôvod pojmu: „západná kultúra, spoločnosť, civilizácia.“
V tomto prípade sa hodí porovnanie dvoch konkurenčných diel, ktoré boli napísané v 90 rokoch 20. storočia. Francis Fukuyama napísal literárne dielo: Koniec dejín a posledný človek, kde ústrednou myšlienkou bolo to, že liberálna demokracia je doposiaľ najlepšia zo všetkých vyskúšaných socioekonomických systémov a uspokojuje nie len ľudskú túžbu a rozum, ale predstavuje podľa Fukuyami „najspravodlivejší režim v skutočnosti“. „Koncom dejín“ sa nerozumie v knihe koniec prirodzeného cyklu života a smrti alebo nejaká likvidácia ľudskej civilizácie, ale to, že vývoj fundamentálnych princípov a inštitúcii ustane, ak spoločnosť dosiahne spomínaný „najspravodlivejší režim“.
Druhé dielo, ktoré vyvolalo búrlivú diskusiu a ktoré je protipólom Fukuyamovej teórie konca dejín je od Samuela Huntingtona – Stret civilizácií. Osobne som tuto knihu študoval a prikláňam sa radšej k tomuto dielu. Huntington rozdelil svet na viacero civilizačných celkov, alebo kultúr: západná, pravoslávna, latinskoamerická, islamská, subsaharská Afrika, budhistická, čínska, hinduistická, japonská.
Tieto civilizácie sú v neustálom konkurenčnom postavení a napätí. Samuel Huntington tvrdí, že budúce svetové konflikty budú prebiehať predovšetkým medzi kultúrnymi celkami (napr. Západ vs. Islam). Jadrom tohto blogu však nie je analýza civilizačných celkov a ich stretov, ale „kríza západnej kultúry“ s týmto dielom úzko súvisí. Podľa spomínaného autora, každý z týchto civilizačných celkov ma svoj ústredný štát. Napríklad v západnej kultúre sú to USA, v pravoslávnej je to Rusko... V islamskej pre zaujímavosť o tuto pozíciu usilujú viacero štátov, ako napr. Irán, Egypt (možno to je jeden zo základných dôvodov nepokojov v islamskej kultúre, ale to je na ďalší článok...).
Západná kultúra na čele s USA je v súčasnosti ekonomicky, technologicky a vojensky najvyspelejší civilizačný celok a ostatne civilizačné celky sa snažia jej postavenie narušiť. Napriek tomu, že jej dominantná pozícia sa neustále oslabuje a na scénu prichádzajú „ázijské tigre“, stále majú rozhodujúci vplyv. Do západnej kultúry sa zaradzuje: USA, Kanada, Európa, Austrália a Novy Zéland.
Kríza západnej civilizácie
Ale prečo by potom mala byt západná civilizácia v kríze? Nuž, po II. svetovej vojne sa USA podieľali na svetovom HDP 60%! Stali sa najväčšou demokraciou na svete a ako američania radi hovoria „boli bohom vyvoleným národom“, ktorý nastolí mier a demokraciu všade vo svete. Cítili morálnu povinnosť chrániť a udržovať poriadok všade na zemi a poskytovať národom, ktorý sa snažia o demokraciu, plnú podporu. Upustili od cesty izolacionizmu, čiže nezasahovania do zahraničných záležitostí a naplno sa začali angažovať mimo amerického kontinentu. Pre zaujímavosť, v Bezpečnostnej rade OSN sú 5 stálych členov, ktorý majú pravo veta. Traja z piatich stálych členov patria do západnej civilizácie (USA, GB, FR). To taktiež dokazuje dominantné postavenie západu.
Nič však netrvá večne a v súčasnosti sú USA aj celý západ v úpadku. V Spojených štátoch sú rasové nepokoje, EÚ je nejednotná a pod tlakom migračnej krízy sa radikalizuje a štiepi. Západná kultúra ale aj cela demokracia potrebujú akýsi „update“, „aktualizáciu“ pretože vládna elita, ktorej podotýkam odovzdali svoj hlas v demokratických voľbách oprávnení voliči, sa naopak od nich vzďaľuje a už dávno neplní svoju najzákladnejšiu funkciu, čiže „vlády ľudu“. BREXIT len ukázal obrovskú krízu Európskej únie, ktorá je súčasťou západnej kultúry. Obyčajní ľudia dávajú jasne najavo, že niečo nie je v poriadku a že niečo nefunguje ako má. Vo voľbách odovzdávajú svoj hlas extrémistom, radikálom a populistom, ktorí ponúkajú svoje „riešenia“. Napriek tomu, že demokraciu charakterizujú zásady, ako: sloboda slova a prejavu, záruka ľudských práv, slobodné voľby atd., tak je potrebné aby aj samotnú demokraciu ohraničovali akési mantinely. Radikáli a extrémisti často krát pri svojich prejavoch vyzývajú napríklad k rasovej neznášanlivosti a potláčaniu základných ľudských práv a slobôd, pričom paradoxne svoje názory obhajujú právom na slobodu slova a prejavu. Čiže v prvej časti odmietajú základné demokratické zásady, avšak precedens, aby VÔBEC mohli vyjadriť svoj „nedemokratický“ názor, odkazujú na spomínanú slobodu slova. Smrdí to trosku schizofréniou ale bežní ľudia to nespozorujú, lebo chcú zmenu.
Je v tomto období, skúšobným kameňom demokracie jej vyhýbanie sa extrémizmu, alebo imunita voči nemu? Vidíme však jeden základný jav a to ubúdanie liberálnej a parlamentnej demokracie. (Možno aj preto je Fukuyama prekonaný?) Ak „liberalizmus“ znamená rozšírenie všetkých druhov slobôd, potom je tato požiadavka naplnená až ohromujúcich škálach smerov. (Zahrňujúce aj odporné následky, ako sú zákony schvaľujúce potraty, eutanáziu, klonovanie, sexuálne „slobody“, pornografiu...) Na záver sa hodí citát od dánskeho filozofa Kierkegaarda:
„Ľudia sotva vedia využiť slobodu, ktorú majú – napr. slobodu myslenia; namiesto toho požadujú slobodu slova ako kompenzáciu.“
